brezovsky

Súdružky a súdruzi..

170 rokov družstevného hnutia na Slovensku uplynulo v novembri 2015. Konala sa pri tejto príležitosti aj konferencia za podpory pána súdruha Luboša Blahu a pána Pelegrinniho. Konferenciu pekne priblížil súdruh Lukáš Perný vo svojom blogu ešte v novembri. Nech si hovorí ktochce, čo chce, spoločné vlastníctvo malo niečo do seba. Celkovo, doba našich súdruhov mala svoje pozitíva. Nadávajú na nich všetci súčasníci, ale v rozkvete našich komunistických čias mal každý prácu. Čo sa dnes povedať nedá. Čo porobil štát s našou vlasťou? Kedysi poľnohospodársky sebestačná krajina nechala zahorieť úrodné polia a stavia na nich bezduché krabice s mŕtvymi strojmi, ktoré berú prácu skutočným ľuďom a nahrádzajú ich. V čase socializmu bola práca ťažká, to áno, ale nejaká aspoň bola.

Preto som sa veľmi potešil, keď som sa dozvedel, že na pôde Národnej rady sa rokovalo o možnosti návratu družstevníctva. Práve družstevníctvo by prispelo k rozvoju malých podnikateľov, rozvoju vidieka. Načo máme taký operačné programy od Únie – OP kvalita životného prostredia a OP rozvoj vidieka? NA čo nám sú, keď z nich nečerpáme peniaze?

Jasné, najlepšie je všetky úrodné pastviny zastavať, všetky polia, na ktorých naši starí rodičia s láskou pracovali. Kto najviac zarába na zpriemyseľnovaní našej vlasti? Najvyššia vrstva, samozrejme! Samozrejme, že vyšachovali družstvá, pretože sa im prieči symbol spoluvlastníctva a prerozdeľovania zisku. Nemohli by si potom stavať tie svoje vily za milióny.

Treba vrátiť späť zašlú slávu socializmu, kedy mali ľudia prácu i plácu. Ako povedal pán Miroslav Číž: „Orientácia na export, minimalizácia verejných investícii do sociálnych oblastí, komodizácia práce, ale aj komercializácia spotreby sú neoliberálnymi ideami, ktoré ignorujú reálne potreby, ale aj záujmy ľudí.“ Súčasní vodcovia len šliapu po všetkom, čo nám bolo drahé.

I potešilo ma, keď som narazil na informáciu o stretnutí Vzdoru – strany práce na začiatku tohto roka. Konečne sa našli uvedomelí mladí ľudia, ktorí nesedia doma za počítačom či jednoducho opustia svoju rodnú vlasť, ale aj reálne robia kroky k zlepšeniu stavu krajiny, kde sa narodili a žijú.Chalani sa bavili aj o záchrane kultúrnych pamiatok, čo je veľké pozitívum. Mladý človek si musí uvedomiť, že vďaka histórii sa dopracoval až do dnešnej doby a mal by byť na ňu právom hrdý a ochraňovať ju. Nie hodiť po nej kameňom a zbúrať. Jednoduché je pre nich zaťať kladivom do stien Parku kultúry a oddychu, ktoré si pamätajú najväčšiu slávu socializmu. Šliapať po historických skvostoch! To je niečo pre nich!

Kedysi palác kultúry sa zmení na miesto bezduchého konzumu. Aký osud ešte čaká dom revolučného odborového hnutia? Či budovu legendárneho vydavateľstva OPUS…

(zdroj fotografie: www.webumenia.sk, z cyklu G.Husák a študenti v PKO)